Kto je to mediátor

Dôležitým subjektom vrámci mediácie je mediátor, ktorý ako kvalifikovaný odborník komunikáciu a riešenie sporov je stranám nápomocný pri riešení ich sporu resp. konfliktného stavu a hľadaní obojstranne akceptovateľných riešení sporu.

Pozícia mediátora vrámci mediačného procesu je jedinečná. V žiadnom inom konaní, či už ide o konanie súdne alebo konanie pred rozhodcami, nemá autorita, ktorá o spore rozhoduje de iure a ani de facto možnosť so stranami komunikovať. Súdna a rovnako tak aj rozhodcovská autorita strany síce vypočuje, oboznámi sa s ich písomnými prednesmi, prípadne im vrámci výsluchu účastníkov konania kladie otázky, avšak nejedná sa o komunikáciu v pravom slova zmysle. A práve komunikácia, najmä pokiaľ je vedená správne, je kľúčom k dosiahnutiu dohody, t.j. obojstranne uspokojivého výsledku. Úlohou mediátora nie je len vypočuť si strany. Dobrý mediátor je schopný sťažnosti strán prekvalifikovať na požiadavky a v spleti emócii sprevádzajúcich väčšinu sporov nájsť jadro problému – sporu. Takto dokáže byť stranám účinne nápomocný pri hľadaní riešenia.

Mediátorom v zmysle § 3 zákona môže byť každá fyzická osoba zapísaná v registri mediátorov, na ktorej sa osoby zúčastnené na mediácia dohodnú a ktorá funkciu mediátora príjme. Register mediátorov vedie Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré zároveň vedie aj register mediačných centier a register mediačných vzdelávacích inštitúcií. Zoznam mediátorv, mediačných centier a mediačných vzdelávacích inštitúcií je zverejnený na stránke Ministerststva spravodlivosti SR – www.justice.gov.sk.

Základné požiadavky na výkon činnosti mediátora v zmysle zákona o mediácii sa premietli do zákonných požiadaviek pre zápis osoby mediátora do registra mediátorov, ktoré sú upravené v § 8 ods. 2 . V zmysle uvedeného ustanovenia, ministerstvo do registra mediátorov zapíše toho, kto je spôsobilý na právne úkony v plnom rozsahu, získal vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa na vysokej škole v Slovenskej republike, je bezúhonný a má osvedčenie o úspešnom absolvovaní odbornej prípravy mediátora. S prihliadnutím na skutočnosť, že pri výkone činnosti mediátora ako kvalifikovaného odborníka na komunikáciu a riešenie konfliktných stavov sú mimoriadne dôležité osobnostné predpoklady mediátora ako aj jeho komunikačné zručnosti, nie je zákonnou požiadavkou pre výkon činnosti mediátora právnické vzdelanie. Každý mediátor však musí absolvovať vzdelávací proces, ktorý je zameraný na oblasť interpersonálnej komunikácie, teórie konfliktov a psychologické aspekty riešenia konfliktov, ako aj na oblasť pravidiel správania sa mediátora. V prípade neprávnických profesií je odborná príprava mediátora navyše zameraná aj na výučbu o základoch právneho poriadku a poznatkov týkajúcich sa získania základnej orientácie v právnych predpisoch v oblastiach spadajúcich pod možnosť riešenia mediáciou. V zmysle § 9 ods. 3 zákona sa odborná príprava mediátora končí odbornou skúškou, ktorou sa posudzujú odborné vedomosti a zručnosti mediátora.

Podľa § 4 ods. 1 zákona, je výkon činnosti mediátora podnikaním, ktoré v zmysle článku V. zákona ( a v nadväznosti naň v zmysle § 3 os. 4 písm. d) bod 7 zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní ) nespadá pod pôsobnosť zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní. V súlade s ustanovením § 2 ods.1 a ods. 2 písm. c) zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník tak možno mediátora považovať za podnikateľa, ktorý podniká na základe iného než živnostenského oprávnenia podľa osobitných predpisov ( obdobne ako napr. advokáti či notári ) a ktorý mediáciu vykonáva ako svoju sústavnú činnosť samostatne, vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku. Je prirodzené, že mediátor ako podnikateľ vykonáva svoju činnosť za odmenu, pričom výška odmien a náhrad za služby poskytované mediátorom nie je v súčasnosti upravená žiadnou právnou normou, riadi sa výlučne dohodou uzatvorenou medzi mediátorom a stranami zúčastnenými na mediácii. Na mediátora ako podnikateľa sa samozrejme vzťahujú aj povinnosti v zmysle príslušných daňových a sociálnych predpisov.

V súlade s článkom IV. zákona, ktorým sa mení zákon č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti ( Notársky poriadok ) v znení neskorších predpisov, môže funkciu mediátora podľa zákona o mediácii ako svoju ďalšiu činnosť vykonávať aj notár.

Zákon o mediácii veľmi správne kladie veľký dôraz na nezávislosť a nestrannosť mediátora, pričom v § 4 ods. 2 uvádza : „ Mediátor je povinný vykonávať svoju činnosť nezávisle, nestranne, s náležitou odbornou starostlivosťou, poučiť osoby zúčastnené na mediácii, o ich právach, ktoré môžu byť mediáciou dotknuté a bez zbytočného odkladu informovať osoby zúčastnené na mediácii o všetkých skutočnostiach, pre ktoré by mohol byť z výkonu mediácie vylúčený, ak so zreteľom na jeho pomer k veci alebo k osobám zúčastneným na mediácii možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti. “ Ak mediátor poruší túto povinnosť resp. iné povinnosti stanovené zákonom, zodpovedá účastníkom mediácie za spôsobenú škodu a to podľa všeobecných ustanovení o zodpovednosti za škodu ( § 415 až 450 Občianskeho zákonníka ) .

Nezávislosť a nestrannosť mediátora tak predstavujú ďalšie základné atribúty, na ktorých je mediácia ako alternatívna forma riešenia sporov budovaná. Sú garanciou toho, že mediátor je schopný nazerať na prebiehajúci spor, ako aj na pozície, stanoviská a záujmy strán vecne a z nadhľadu. Práve s ohľadom na uvedené skutočnosti je vstup mediátora ako tretej nezávislej a nestrannej osoby do prebiehajúcich sporov v praxi čoraz viac žiadaný.

Značnou výhodou mediácie je aj jej dôvernosť a neformálnosť. Na rozdiel od súdneho konania je mediácia neverejná, preto okrem mediátora a strán sa na nej môžu zúčastniť len osoby s ktorými súhlasia samotné strany a mediátor. Povinnosťou mlčanlivosti, ktorú zákon v § 5 ukladá mediátorovi, osobám zúčastneným na mediácii ako aj ďalším fyzickým osobám prizvaným k mediácii mediátorom alebo osobou zúčastnenou na mediácii je zárukou nezverejnenia informácii získaných v priebehu mediačného procesu. Ustanovenia osobitných predpisov / ako napr. § 167 a 168 Trestného zákona, § 17 Obchodného zákonníka, zákon č. 241/2001 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 23 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní ( živnostenský zákon ) v znení neskorších predpisov/ však tým nie sú dotknuté .

Podľa dôvodovej správy k § 5 zákona: „ Zmluvné strany využívajú mediáciu aj vzhľadom na neformálnosť tohto druhu konania, kde môžu použiť i informácie, ktoré by v súdnom konaní nepoužili. Môžu tam v snahe o dosiahnutie kompromisného riešenia so spornou stranou prezentovať aj svoje podnikateľské zámery, vyslovovať predstavy a preto je nevyhnutné vyžadovať od mediátora zachovanie mlčanlivosti o skutočnostiach, ktoré sa v súvislosti s mediáciou dozvedel.

Zákon nechráni povinnosťou mlčanlivosti skutočnosti, ktoré by ohrozovali životy a zdravie iných ľudí a verejný poriadok a preto aj na tento druh konania sa vzťahujú ustanovenia Trestného zákona o neprekazení alebo neoznámení trestného činu. „

Výnimku z povinnosti mlčanlivosti mediátora zakotvuje ustanovenie § 6 zákona pre prípad, ak sa podľa § 4 ods. 3 zákona vedie proti mediátorovi súdne, rozhodcovské alebo obdobné konanie o náhradu škody, pričom rozsah poskytnutia informácií v takomto konaní je obmedzený len na skutočnosti týkajúce sa porušenia povinnosti mediátorom.

Na riešení prípadných sporov vyplývajúcich zo zmluvného vzťahu mediáciou sa strany môžu dohodnúť už pri vzniku ich zmluvného vzťahu a to uzatvorením tzv. dohody o riešení sporu mediáciou resp. zakomponovaním tzv. mediačnej doložky do uzatváranej zmluvy. V zmysle § 7 ods. 1 zákona : „ Dohoda o riešení sporu mediáciou je písomná dohoda medzi osobami zúčastnenými na mediácii o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom vzťahu alebo inom právnom vzťahu, sa pokúsia vyriešiť mediáciou.“

Dôvodová správa k § 7 zákona uvádza : „ Obsahom dohody o riešení sporu mediáciou , je dohoda strán o tom, akým spôsobom budú riešiť svoje budúce alebo súčasné spory. Strany sa môžú dohodnúť , že zmluva o mediácii bude zaväzovať ich právnych nástupcov.

Ustanovenie ďalej vyžaduje, aby bola dohoda písomná a aby sa tým zamedzilo pochybnostiam, či strany majú alebo nemajú povinnosť pokúsiť sa riešenie sporu mediáciou. Z Občianskeho zákonníka vyplýva, aby bola písomná zmluva platná, musí byť podpísaná oboma konajúcimi osobami, pričom podpis môže byť nahradený mechanickými prostriedkami, ak je to obvyklé. Ďalej tento úkon môže byť urobený telegraficky, ďalekopisom alebo elektronickými prostriedkami za zákonom určených okolností. “ Ako ďalej uvádza dôvodová správa k § 7 zákona : „ Neplatnosť zmluvy sa vzťahuje aj na dohodu o riešení sporu mediáciou, ktorá je jej súčasťou, len vtedy, ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje na túto dohodu. Inak je dohoda o riešení sporu mediáciou platná, i keď je zmluva, v ktorej je obsiahnutá neplatná. Obdobne pri odstúpení od zmluvy sa odstúpenie netýka dohody o riešení sporu mediáciou, ktorá je v zmluve obsiahnutá. Strany tak môžu svoje pomery, ktoré treba upraviť po odstúpení od zmluvy alebo po vyhlásení neplatnosti zmluvy opätovne riešiť prostredníctvom mediátora. Zmluvné strany sa však môžu dohodnúť v odstúpení od zmluvy, že sa odstúpenie vzťahuje i na dohodu o riešení sporu mediáciou.

V zmysle § 13 ods. 4 zákona sa osoby zúčastnené na mediácii môžu dohodnúť, že svoj spor budú riešiť v určitom mediačnom centre.